História zvárania v kocke

História zvárania siaha až do staroveku. Najrannejšie príklady pochádzajú z doby bronzovej. V dobe železnej sa Egypťania a ľudia z východného Stredomoria naučili zvárať železo. Bolo nájdených množstvo takto vyrobených železných nástrojov, ktoré pochádzajú z doby okolo 1000 pred n.l. V stredoveku, kedy sa kováčstvo ďalej rozvíjalo, bolo vyrobených mnoho predmetov, tzv. kováčskym zváraním, kedy sa oba spájané predmety do žerava zohrejú na kovaciu teplotu a skujú sa dokopy.

Rozvoj oblúkového zvania, ktoré patrí v súčasnosti k najpoužívanejším spôsobom zvárania podnietil vývoj náuky o elektrine. V roku 1799 konštruoval A. Volta prvý zdroj elektrického prúdu a s jeho použitím objavil V. V. Petrov v r. 1802 elektrický oblúk.

Pre priemyselné využitie bolo potrebné zostrojiť dostatočne výkonný zdroje elektrickej energie. Teoretické základy elektrických pohonov a generátorov rozpracoval M. Faraday a D. Maxwell odvodil zákon elektromagnetických polí, ale priemyselný zdroj neskonštruovali.

Pre oblúkové zváranie neodtavujúcou sa uhlíkovou elektródou použil v r. 1881 N. N. Benardos nie točivý zdroj, ale akumulátor.

Zakrátko na to zaviedol Slavjanov dynamo ako zdroj elektrickej energie a použil odtavujúcu sa kovovú elektródu s tavivom nasypaným na miesto spoja. Začiatkom 20. storočia sa zaviedli Rosenbergove dynamá. O niekoľko rokov neskôr (1907 – 1914) Švéd Oscar Kjellberg vynašiel obalenú elektródu podobnú tej dnešnej. Krátke kovové tyčky namočil v zmesi oxidov a kremičitanov .Bol zakladeľ spoločnosti ESAB.

Počas prvej svetovej vojny začali v USA používať celulózové elektródy. Zvýšené požiadavky zbrojárskeho priemyslu a opravárenstva podmienili kvantitatívny rast zvárania, ktoré pomaly začalo vytláčať tak hojne používané spájanie materiálov nitovaním.

V roku 1920 vynašiel T. O. Nobel automatické zváranie. Použilo sa k navarovaniu opotrebovaných hriadeľov motorov, k navarovaniu opotrebených kolies žeriavov a v automobilovom priemysle. V tej dobe sa konali rôzne viac alebo menej úspešné pokusy so zváraním v plyne.

V roku 1926 obdržali patent H. M. Hobard a P. K. Devers na zváranie v ochrannej atmosfére argónu a hélia. Tento spôsob zvárania bol dopracovaný v 40 rokoch minulého storočia.

Ďalším skokový nárast zvárania zapríčinila druhá svetová vojna. Postupne sa začalo používať veľké množstvo spôsobov zvárania v tuhom stave, ktoré si nachádzajú svoje miesto aj v priemyselnej výrobe.

V bývalom Československu ešte pred prvou svetovou vojnou aplikovali v Škodovke Plzeň plameňové rezanie a pomocou Siemensových oblúkových zváračiek sa opravovali oceľoliatinové odliatky.Ako prvý Prof. Faltus vypracoval prvé zváračské predpisy a zaviedol školenie pre zváračov.

Vzhľadom na prudký rozvoj technológii zvárania vznikla v r. 1947 myšlienka združenia miestnych, prípadne národných profesných organizácii do nevládnej organizácie Medzinárodného zváračského inštitútu (IIW – International Institute of Welding), ktorý bol založený v r. 1948.

Na Slovensku bol zriadený Výskumný ústav, ktorého zakladateľom bol profesor Jozef Čabelka, ktorý ako prvý v bývalom Československu založil elektródovňu vo Vamperku a položil základy metalurgie zvarových spojov. Dlhoročným čestným predsedom IIW bol býval pedagóg na MTF STU profesor Hrivňák, ktorý sa významnou mierou spolupodieľal na objasnení metalurgických procesov vznikajúcich v procese zvárania, ktorý aj v súčasnej dobe svojimi neoceniteľnými poznatkami pomáha pri riešení technologických problémov z oblasti zvárania.